Ako znovu naučiť myseľ, čo už zabudla

Autor: Martin Repka | 1.2.2021 o 8:47 | (upravené 1.2.2021 o 8:52) Karma článku: 4,92 | Prečítané:  764x

Prečo ľutujeme svoje rozhodnutia a obávame sa budúcnosti? Prečo mávame niekedy pocit, že "toto nie som ja"? Ako sa zbaviť toho otravného vnútorného hlasu, ktorý všetko hodnotí a kritizuje?

Tiež sa niekedy na seba hneváte? Bývate unavení z nekonečného rozmýšľania nad sebou, či nad všetkým, čo sa okolo vás deje? Mávate pocit, že vaším najväčším nepriateľom ste si vy sami, prípadne vaša myseľ? Je to stav, ktorý pozná väčšina z nás. Stav preťaženej mysle. 

Keď myseľ nefunguje ako má, sami väčšinou cítime, že niečo nie je v poriadku – napr. sme v strese, nestíhame, či máme toho veľa... Môžeme mať pocit, že nám to nemyslí, nie sme kreatívni, strácame zmysel pre humor, nadmerne sa zaoberáme myšlienkami na minulosť/budúcnosť, sami sebou, druhými ľuďmi, alebo si veci berieme príliš osobne. Napriek tomu, že si vtedy uvedomujeme, že viem byť aj iný, toto uvedomenie nám príliš nepomáha dostať sa z tohto stavu von.

Čistá myseľ

Pritom stav, keď myseľ ešte bola v plnej kondícii, si možno stále pamätáme. Je to vtedy, keď cítime, že sme prítomní. Počas rozhovoru s druhými ľuďmi skutočne počúvame a nerozmýšľame nad tým, čo povieme ďalšie. Sme kreatívni. Máme zmysel pre humor. Poznámky na svoju adresu neberieme osobne a celkovo sa sami sebou príliš nezaoberáme. S druhými ľuďmi (aj sami so sebou) máme trpezlivosť. Vieme sa zastaviť a vnímať krásu okolo seba. Máme pocit, že toto som ja.

Zahmlená myseľ

Z tohto príjemného stavu sa vieme rýchlo dostať von, pokiaľ zanedbáme starostlivosť o našu myseľ. Napríklad tak, že ju preťažujeme a nedoprajeme jej odpočinok, ktorý nutne potrebuje na to, aby fungovala správne.

Preťažiť myseľ je v dnešnej dobe veľmi jednoduché. Možností je veľa a sú všadeprítomné – sociálne siete, médiá, youtube, rádiá, podcasty... Preťažiť ju však vieme aj nadmerným analyzovaním všetkého čo sa okolo nás deje – či už počas rozhovorov s druhými ľuďmi, alebo nekonečnými vnútornými monológmi.

Všetko sú to pre myseľ kalórie ktoré musí spracovať, podobne ako žalúdok musí spracovať kalórie z akéhokoľvek jedla, ktoré skonzumujeme. A hoci môžeme mať pocit, že po náročnom dni v práci si na facebooku, či pri sledovaní seriálu odpočinieme, faktom je, že naša myseľ musí bežať ďalej. Prinajlepšom len preradí na nižšiu rýchlosť. To jej však na odpočinok nestačí.

V minulom článku sme hovorili o tom, že myseľ je nástroj a že pre svoje správne fungovanie potrebuje, aby sme ju pravidelne vracali do jej základného stavu – do stavu vnútorného ticha. Poďme sa teda pozrieť na to, ako tento stav postupne myseľ znovu "naučiť".

Prvý krok: Odľahčenie mysle

Hoci stav vnútorného ticha je pre myseľ úplne prirodzený, väčšina "moderných" myslí už naňho stihla zabudnúť. Naše mysle si privykli na novú realitu, ktorú sme im vytvorili – neustály prísun informácií – mentálne prejedanie sa.

V prvom kroku sa teda potrebujeme tohto zlozvyku zbaviť. Keď napríklad chceme prestať fajčiť, na začiatku sa snažíme, aby sme cigarety nemali "po ruke" a menej nás to teda "lákalo" zapáliť si. Podobne tak v prípade mysle potrebujeme znížiť dostupnosť mentálnej stravy. Vypnúť notifikácie na telefóne, zakázať si v internetovom prehliadači "najpopulárnejšie" stránky, nemať neustále zapnuté rádio, príp. na nejaký čas (na začiatok aspoň pár hodín) úplne odložiť všetky elektronické zariadenia (a iné zdroje zábavy).

Na začiatku to možno pre ňu bude šok. Keďže si už od vnútorného ticha odvykla, bude sa nudiť a môže sa našej snahe brániť. Môže nám hovoriť, že toto nie je cesta, môže nás presviedčať že to má (ako každý závislák) pod kontrolou, prípadne nás "odmení" dávkou silných negatívnych myšlienok. Je dobré pripraviť sa na to a brať to ako súčasť odvykacej kúry :)

Druhý krok: Prítomnosť

Akonáhle obmedzíme prísun mentálneho balastu, bude pre myseľ podstatne ľahšie začať si znovu privykať na stav vnútorného ticha. Prítomnosť.

S tým privykaním môžeme začať skutočne v malom. Cieľom je zamerať pozornosť na akúkoľvek aktivitu, ktorú práve vykonávame a nebyť v myšlienkach niekde inde. Obliekam sa. Oplachujem si tvár. Zažínam svetlo. Pijem. Vstávam zo stoličky. Obúvam sa. Nejde o to rozmýšľať nad tou aktivitou, ale proste ju robiť. Ide o to, dostať sa do stavu prítomnosti, stavu "flow", keď zabudneme na to, ako plynie čas a sme úplne ponorení do toho, čo práve robíme.

Hoci sa nám takéto drobné činnosti môžu zdať nepodstatné, sú ideálnou príležitosťou pre myseľ na trénovanie prítomnosti. Totiž, ak máme byť schopní zachovať si chladnú hlavu a nadhľad (byť prítomný) v náročnejších situáciách (konflikty, hádky a pod.), potrebujeme sa najprv naučiť byť prítomný v tých jednoduchších.

S tréningom môžeme začať hneď teraz. Nie je čo odkladať a nepotrebujeme na to žiadny čas naviac. Čím častejšie to budeme skúšať, tým lepšie. Dôležité je vytvrvať a nehnevať sa, pokiaľ sa nám nebude dariť.  Odpustiť si, postaviť sa a skúšať to znovu a znovu.

Tretí krok: Odpútanie sa

Súbežne s tým si môžeme začať všímať svoje myšlienky. Ide o to, uvedomiť si, že teraz rozmýšam. Akonáhle si to uvedomím, dostaví sa krátky moment ticha. Snažím sa udržať si ho. Znovu začnem rozmýšľať. A znovu si to uvedomím. Opakujem znovu a znovu, čím častejšie, tým lepšie.

Taktiež môžeme vyskúšať zámerné odmietanie nápadov našej mysle. Myseľ napríklad dostane nápad chytiť do ruky telefón, či povysávať (áno, aj také mysle vraj existujú:)). Alebo dať si niečo sladké. Zapnúť (na chvíľu) televízor. Ísť sa pobicyklovať, alebo sa napiť, hoci som pil pred minútou (áno, niekedy to môže vyzerať, že myseľ nám vlastne chce dobre). Odmietneme prvý nápad, príde druhý, odmietneme aj ten a príde ďalší a tak ďalej, až kým už myseľ nebude mať žiadne ďalšie nápady a zostane ticho. To je moment, kedy sa môžeme slobodne rozhodnúť, čo skutočne chceme ísť robiť.

Keď vytrvám a prekonám počiatočné "absťáky", skôr či neskôr sa objaví niečo zvláštne – uvedomím si myšlienku ešte v jej začiatku a v duchu sa počudujem nad tým, kde sa vzala. A vzápätí sa možno pousmejem nad "snahou" mysle, aby som sa zaoberal práve týmto.

Dostal som sa do stavu, ktorý možno nazvať odpútanie sa od mysle. Je to stav, keď si uvedomím, že myseľ môže prichádzať s nápadmi a myšlienkami a ja mám slobodu rozhodnúť sa, či sa nimi budem zaoberať alebo nie. Uvedomím si, že ja nie som moja myseľ. Už žiadne "myslím, teda som", prichádza "nemyslím a napriek tomu som".

Nová realita

Ďalej už veci väčšinou pokračujú samé. Moment ticha sa predlžuje. Prirodzene spomalím a začnem si užívať úplne "bezvýznamné" aktivity. Tento nový stav sa totiž mne, ako aj mojej mysli, zapáči. Uvedomím si, že takto je mi lepšie. Že som vyrovnanejší. Kľudnejší. Prítomnejší. Hlavne mám však znovu pocit, že toto som ja. A popritom všetkom cítim, že vtedy, keď myseľ naozaj potrebujem, funguje akosi lepšie. Viac mi to páli. Znovu som kreatívny. Beriem veci (ako aj sám seba) s nadhľadom. Nebojujem s prítomnosťou. Neriešim toľko minulosť, ani budúcnosť. Som hlavne tu a teraz.

Stav v ktorom som bol ešte nedávno, mi vôbec nechýba. Hoci svet okolo mňa je stále rovnaký, mne sa zdá nejaký krajší. Taktiež veci, ktoré som donedávna na sebe nemal rád a vyčítal som si ich, teraz prijímam také aké sú. Stále sa učím a posúvam, ale bez zbytočného tlaku na seba. Zisťujem, čo je pre mňa skutočne dobré a kde mám hranicu mentálnej pohody, za ktorou už myseľ začínam preťažovať.

Verný priateľ

Privykanie si na prítomnosť a stav vnútorného ticha je postupný proces. Čím viac a dlhšie sme myseľ preťažovali, tým dlhšie môže trvať, kým sa nám v našej snahe začne dariť.

Keďže myseľ si už od ticha stihla odvyknúť, môže sa našej snahe o zmenu chvíľu vzpierať. Ak však vytrváme, skôr či neskôr sa podvolí, pretože stav, s ktorým ju znovu zoznamujeme, bol pre ňu kedysi úplne prirodzený. A keď si naň postupne začne spomínať, uvedomí si, že jej vlastne chceme dobre. Že jej nechceme ublížiť, ani sa na ňu nehneváme. Že ju nepovažujeme za svojho nepriateľa, ale presne naopak – úprimne si želáme, aby sa opäť stala naším priateľom a spojencom, ktorý je tu pre nás vždy, keď ho najviac potrebujeme.

P.S.: Ak chcete byť e-mailom informovaní o mojich nových článkoch, dajte mi vedieť

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Je možné vymeniť premiéra? Áno, ale kríza má aj iné riešenia

Vzdávanie sa moci ide proti prirodzenosti strán.


Už ste čítali?