1. Nie je to v našich rukách
Nastal čas povedať pravdu – aktuálnu "krízu" nikto z nás nevyrieši. Môžeme pokračovať v preventívnych opatreniach, ktoré tu od začiatku máme a to je asi tak všetko. Dodržujete ich a stále žijete? Gratulujem, vaša stratégia prežitia vyzerá byť úspešná – pokračujte v nej. Oveľa viac v tomto smere aktuálne spraviť nemôžete.
2. Prestať už bojovať
Ak to nie je v našich rukách, nemá zmysel bojovať s tým. Rovnako, ako nemá zmysel bojovať s akoukoľvek inou situáciou, ktorú nemôžeme ani zmeniť, ani z nej odísť. Podvoliť sa síce môže byť niekedy ťažšie než bojovať, no kde je boj, nemôže byť ani mier ani radosť. Čo si vyberieme?
3. Hnev a strach
Správy, ktoré k nám dnes prichádzajú, len málokedy vyvolávajú radosť či nadšenie. Naopak, obvykle vyvolajú buď strach alebo hnev – emócie, ktoré sa nám vyvinuli, aby sme sa vyhli bezprostrednému ohrozeniu, prípadne sa poučili z chýb. Bezprostredné ohrozenie nikdy netrvá rok, mesiac, dokonca ani týždeň. Hnev a strach rozhodne nie sú emócie, ktoré by mali byť našim základným stavom, napriek tomu sa u mnohých ľudí tým základným stavom postupne stávajú. A už len táto skutočnosť má na spoločnosť omnoho horší dopad, než akýkoľvek vírus, aký sa tu medzi nami šíri.
4. Aké emócie chcem šíriť
Aké emócie dnes širim do svojho okolia? Keď stretnem suseda, keď stojím v rade na pokladni, keď sa učím doma so svojimi deťmi, keď volám kamarátom alebo rodičom? Sú to rovnaké emócie ako by som chcel ja sám zo svojho okolia prijímať? Keď už sme odložili hnev a strach, čo tak tieto emócie nahradiť niečím príjemnejším a začať tak skutočne čistiť priestor, ktorý si okolo seba vytvárame?
5. Informácie máme
Áno, kríza je riadená chaoticky. Áno, rozhodnutia sa menia každý deň. Áno, politici sú nekompetentní. Avšak za ten rok už vcelku dobre vieme, čo robiť máme, aj čo robiť nemáme. Vieme, že treba nosiť rúško a umývať si ruky. Vieme, že potraviny si nakúpime aj bez testu. Vieme, že je lepšie necestovať a nestretávať sa, ak to nie je nutné. To by sme mali a môžeme konečne energiu venovať iným veciam. Aj počas krízy totiž máme stále rádovo viac možností, ako mali generácie pred nami, v čase mimo krízy.
6. Informácie nepotrebujeme
Nie, skutočne nepotrebujeme informácie o dennom prírastku infikovaných, hospitalizovaných, nepotrebujeme sledovať v priamom prenose tlačové besedy a na prežitie nepotrebujeme ani správy o tom, čo sa chystá, kto sa s kým pohádal a kto koho kritizuje. Môžeme to prijať za svoje, ale rovnako to môžeme odmietnuť a vôbec sa tým zaoberať. Namiesto toho môžeme pozornosť zamerať na niečo iné – napríklad na náš život, tu a teraz.
7. Naučiť sa niečo (o sebe)
Každá kríza je zároveň príležitosťou. Väčšinou rastieme práve vtedy, keď veci nejdú tak, ako by sme chceli. Prečo teda na rast nevyužiť aj aktuálnu situáciu? Nie, nemusíme sa učiť ďalší nový jazyk, ani celé dni lúštiť sudoku (ak vyslovene nechceme:)). Na začiatok úplne stačí stráviť trochu času v tichu, sám so sebou. Čo sa teraz vo mne deje? Aké emócie cítim? Aké myšlienky mi chodia hlavou? Ako by som to celé chcel mať? A čo môžem tu a teraz spraviť, aby som sa k tomu stavu aspoň trochu priblížil?
8. Prestať už čakať
„Súčasná kríza bude trvať ešte 10 rokov.“ Naozaj? To nevie nikto. Ale čo ak? Ešte 10 rokov súčasných opatrení – takmer všetko je zatvorené, pracujeme z domu a deti nechodia do školy. Budeme najbližších 10 rokov čakať a snažiť sa nejako to pretrpieť? Ak nie, ako by sme chceli, aby tých 10 rokov vyzeralo? V skutočnosti netušíme, či to bude desať rokov, rok, alebo mesiac. Tak prečo neprestať čakať a spraviť si to "podľa seba" hneď teraz?
9. Život plynie ďalej
Hoci mnohí sa nevedia dočkať kým to celé skončí, faktom je, že život sa nezastavil – plynie a my starneme :) Mnohí sa toho "konca" napríklad dočkajú skôr, než by chceli – zomrú na infarkt, rakovinu, či za volantom auta. Kríza-nekríza, život si ide podľa vlastných pravidiel a v budúcnosti žiť nevieme. Tak prečo si nezačať viac vážiť to že vôbec žijeme a žiť viac v prítomnosti, než v budúcnosti či minulosti?
10. Raz budeme spomínať
Raz možno budeme na celú túto "krízu" s láskou spomínať. Pamätáš? To bolo vtedy, keď sme mohli s deťmi tráviť toľko času, koľko sme chceli. Keď sme boli skoro každý deň v prírode. Keď boli aj v meste prázdne cesty a čistý vzduch. Keď nebolo moc čo robiť, a tak sme robili najmä to podstatné.
Možno to celé s odstupom času vôbec nebudeme vnímať tak dramaticky ako dnes. Možno tú naozajstnú krízu máme ešte len pred sebou. Je však úplne jedno, ako to bude, alebo ako by to mohlo byť.
Poďme sa radšej zamerať na to, čo ovplyvniť môžeme – ako naložíme s tým, čo je tu a teraz. Pretože prítomnosť je to jediné, čo vo svojich rukách skutočne máme.
P.S.: Ak vám tento môj článok neprišiel mailom, ten ďalší už môže :)
